Cesta klubu k fanúšikovi vedie kreatívnou mediálnou cestou | Probasket.cz

Please enter banners and links.

Spišská Nová Ves nevychováva len talentovaných basketbalistov, ale aj žurnalistov. Jedným z nich je Radovan Klein – kreatívny novinár, ktorý napriek mladému veku stihol navštíviť viaceré TOP udalosti pod deravými košmi. Jeho tvorba je nezameniteľná. Originálny autorský rukopis, profesionalita, inteligencia.
 

Spišská Nová Ves nevychováva len talentovaných basketbalistov, ale aj žurnalistov. Jedným z nich je Radovan Klein – kreatívny novinár, ktorý napriek mladému veku stihol navštíviť viaceré TOP udalosti pod deravými košmi. Jeho tvorba je nezameniteľná. Originálny autorský rukopis, profesionalita, inteligencia.

Čo najviac potrebuje k profesionálnemu rastu mladý žurnalista na Slovensku?
„Správneho a trpezlivého učiteľa, mal som na takého obrovské šťastie. Mladý novinár sa však v prvom rade sám musí chcieť učiť a zlepšovať, bez toho a fantastickej slovenčiny to nejde. Na nijakej škole ho to nenaučia, povestných desať percent talentu a deväťdesiat driny platí aj v žurnalistike.“
   
Napriek tomu, že pracuješ v športovej oblasti novinárčiny, tvojím článkom nechýba poetika a nezvyčajná metafora. Aký je tvoj vzťah k beletrii a esejistike?
„Odpoviem ináč. Keď som pred časom schoval pod pseudonym jeden článok, môj kamarát Mišo Mašľany mi raz medzi rečou povedal: „Po prvej vete aj tak bolo jasné, že si to písal ty.“ V spravodajstve sa veľa „poetičného“ nedá navymýšľať, v obsiahlejších publicistických rozhovoroch sa dá trošku vyblázniť. Samozrejme, záleží na vážnosti témy.“
     
Vieme, že momentálne už nepracuješ v denníku Šport. Kedy si odtiaľ odišiel? Prezradíš dôvody svojho odchodu?
„Skončil som 30. júna na vlastnú žiadosť z osobných dôvodov.“
 
Napriek mladému veku máš pomerne dostatok skúsenosti s basketbalom – bol si na európskom šampionáte žien, FINAL FOUR euroligy, FINAL EIGHT Európskeho pohára –  hoci si iba stále na začiatku svojej kariéry. Skús povedať našim čitateľom, čo všetko obnáša práca športového redaktora?
„Bol som aj všelikde inde, preto poopravím tvrdenie „na začiatku kariéry“. Lebo z basketbalového hľadiska som v nej už dosiahol, čo som chcel. Zažiť jedno z najväčších svetových derby Panathinaikos – Olympiakos v semifinále euroligy s barcelonskými fanúšikmi za chrbtom v trinásťtisícovom kotle bol môj splnený sen, ktorý len sotva niečo prekoná. Ešte sa chystám do Katovíc na blížiace sa finále európskeho šampionátu mužov. Milujem kolektívny európsky basketbal, európske poháre, NBA mi nikdy neimponovala.
Na budúcoročné MS mužov v Turecku mi zrejme nevyjde čas a na olympiádu sa raz vyberiem ako fanúšik, nie ako novinár. Práca športového novinára je manažérsko-tvorivá. Počítač, telefón, pero, papier, nápady, poznámky, uzávierky… A na konci nezameniteľná vôňa tlačených novín.“    

Koho považuješ za basketbalového odborníka v slovenskej žurnalistke? Hovorí sa o Jánovi Plesníkovi či o potenciáli Oľgy Hamadejovej, no jedným dychom musíme povedať, že basket je stále na periférii záujmu slovenských médií.
„Budem chvíľu odbornejší. Prečo je basketbal na periférii záujmu médií? Treba si uvedomiť, že médiá zďaleka nie sú len televízie, rádiá či noviny. V našom basketbalovom svete ide najmä o webové stránky, bulletiny, plagáty, pozvánky, pojem médium totiž znamená „sprostredkovateľ“. Napríklad bulletin či plagát slúžia na sprostredkovanie informácií smerom od klubu k priaznivcom, k verejnosti. Tam treba začať budovať vzťah klub – fanúšik. Aby ľudia vedeli, čo sa v klube deje, kedy a kde budú družstvá hrať, kto a z akých dôvodov im bude chýbať. V tomto smere snímam klobúk pred Prievidzou. V čase rozmachu internetu je kvalitne fungujúca pravidelne aktualizovaná webstránka klubu už nevyhnutnosť. Aj tam hľadajú novinári „veľkých“ médií informácie, ktoré vedia posunúť na žurnalisticky ešte lepšiu úroveň. Sám viem, že je neefektívne každý deň vyvolávať do klubov, čo majú nové. Stačí pár „klepov“ v počítači a novinka je pred očami. Ak je zaujímavá, má veľkú šancu dostať sa do celoslovenského média. Novinárovi stačí pohotová „surová“ informácia. Ani v okolitých krajinách nemá basketbal desať strán denne v novinách či desať minút vo večernom športovom spravodajstve. Ani to nie je potrebné, keďže na vykrytie stačia kvalitné weby. Odpoveď na prvú časť otázky je na dlhšiu polemiku.“

Ako sa ti ako redaktorovi denníka Šport pracovalo s klubovými manažérmi či trénermi našich extraligistov? Sú všetci ochotní spolupracovať alebo si sa stretával aj s opačným prístupom?
„Bolo to veľmi individuálne, ale na nič tragické si nespomínam. Veľakrát však kluby nechceli publikovať, že nejaký chorvátsky pivot z druhej slovinskej ligy, ktorého za pár dní aj tak vypoklonkujú z klubu, bude hrať zajtra večer proti tomu a tomu súperovi. Ako keby tajili príchod nejakého superhráča. Nielen novinár, ale aj priaznivec potom príde na zápas a bum –na palubovke zrazu neznáma tvár. Nepozná jeho meno, nevie, či ho uvidí aj v ďalšom zápase.  A dodnes ma rozosmeje, keď mi raz kolega oznámil, že v Dolnom Kubíne istý čas nemohli hráči komunikovať s médiami, tuším len po súhlase od vedenia.“

 
Aký je tvoj celkový pocit zo slovenskej extraligy?
„Zo semifinále berlínskeho Final four som šiel priamo na finále extraligy Pezinok – Nitra. Nešo Miloševič mi počas zápasu poslal esemesku, ktorú mám dodnes uloženú v mobile: „Podobne ako Panathinaikos – Olympiakos, čo? :D“ Ako mnohí naši športovci, ktorí sa živia športom v cudzine, aj novinári by mali chodiť po svete a vidieť, ako sa skutočne robí profesionálny šport so všetkým, čo k nemu patrí. Teraz nemyslím len na basketbal.“  

Myslíš, že existuje liek na boľačky mužského basketbalu na Slovensku?
„Určite existuje, keďže napríklad už v susednom Česku má oveľa významnejšie spoločenské postavenie. Z mediálneho hľadiska existuje skupina ľudí, ktorá vie basketbalu pomôcť. Len vážnejšie o to nik nežiadal.“
      
Vieš si predstaviť seba ako hlavu basketbalového klubu?
„Neviem, čo všetko si takáto funkcia vyžaduje. Pracoval som však už ako mediálny manažér a poradca, na takejto pozícii si viem sám seba v klube predstaviť.“    

….
Nedávno sme v našom článku – O kvalifikácii po kvalifikácii – očami odborníkov zhodnotili počínanie slovenskej „repre“ v kvalifikačnom cykle 2008/2009. Rovnaký priestor dávame i tebe:
Ako hodnotíš účinkovanie slovenskej reprezentácie v kvalifikačných bojov ME B- divízie?
„Veľké očakávania určite nemali byť namieste. Cesta medzi elitu býva vždy náročná, čo sa u mužov už roky potvrdzuje. Tretie miesto za Gruzínskom a Švédskom reálne odzrkadľuje silu našej reprezentácie v porovnaní s ostatnými súpermi v skupine.“ 

Bolo správnou voľbou zapracovať do národného tímu viacero menej skúsených mladých hráčov?
„Už teraz bolo neskoro. Treba si stanoviť dlhodobejší cieľ, povedzme na štyri – päť rokov a systematicky pracovať s mladšími hráčmi. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť na Čechov, hoci z A- divízie teraz vypadli. V domácej lige nastupujúci Satoranský (ročník narodenia 1991) hral na „jednotke“ v kvalifikácii v jednom zápase priemerne 25 minút, pivot Veselý (1990) dokonca 26 minút. Mnoho skúseností s náročnými bojmi už majú aj Jelínek (1990) či Pumprla (1986), keďže hrajú v podstatne silnejších kluboch ako ich slovenskí rovesníci. Slovensko už nikdy nedá naraz dokopy silný výber – povedzme Gavel, Toya, Novák, M. Rančík, R. Rančík, Leško, Šoška, Gavlák, Štec… Treba sa preto zamerať a oprieť o Sedmáka, Szalaya, Rerka, (z)dravého Beťka, čo sa začalo diať v nedávno skončenej kvalifikácii. Istotne ich treba pod odborným dohľadom doplniť ostrieľanými borcami – Radom Rančíkom, Gavelom či Novákom. A utvárať v reprezentácii rok čo rok také podmienky, aby sa do nej hráči vracali skutočne s radosťou.“