eFotbal premiership golfdigest probasket sportwin dokonalazena

Rudež: Byť športovcom je najčistejšia práca na svete | Probasket.cz

Novinky ze světa basketbalu – NBL, NBA, VTB

Rudež: Byť športovcom je najčistejšia práca na svete

📁 Rozhovory 🕔27.3.2009
Rudež: Byť športovcom je najčistejšia práca na svete

Please enter banners and links.

Dnes najmladší extraligový tréner na Slovensku, pôsobí u nás poldruha roka a ako sám prezradil, je rád, že sa mu spoločne s hráčmi podarilo prebudiť spiaceho basketbalového „ducha“ v Prievidzi. Na Slovensku sa mu páči, ale inak než turistom prichádzajúcim na niekoľko dní. Samozrejme, reč je o Ivanovi Rudežovi…

Pre svojich rodičov „dvojnásobný“ darček – narodeninový i vianočný. Hra pod deravými košmi srdcovka číslo jeden. A keď mu kolená zabránili hrávať basketbal aktívne, vydal sa na trénerskú dráhu.
Dnes najmladší extraligový tréner na Slovensku, pôsobí u nás poldruha roka a ako sám prezradil, je rád, že sa mu spoločne s hráčmi podarilo prebudiť spiaceho basketbalového „ducha“ v Prievidzi. Na Slovensku sa mu páči, ale inak než turistom prichádzajúcim
 na niekoľko dní. Samozrejme, reč je o Ivanovi Rudežovi

Začnime odľahčene. Svetlo sveta ste uzreli dva dni pred Štedrým večerom. Čo vám povedali rodičia – boli ste ich najkrajším vianočným darčekom?
Nie, ešte lepšie, bol som „darčekom“ k otcovým narodeninám. Narodili sme sa v ten istý deň.

V Chorvátsku patrí basketbal medzi tie populárnejšie športy. Bol teda basket od malička vašou srdcovkou? Kedy ste sa mu začali venovať a čím vás očaril?
Prvé kroky s basketbalovou loptou som spravil so svojím ujom ako veľmi mladý. Ale prvé oficiálne klubové tréningy som absolvoval ako 11-12 ročný v BC Maksimir, ktorý vtedy hrával v chorvátskej extralige a má sídlo v mojom rodisku v Záhrebe. Tam sa teda začala prvá láska. Tréneri má stále naháňali, aby som hral proti starším, a to ma motivovalo. Začali silnejšie „drily“ so stále silnejšími súpermi…

Vieme, že s aktívnym basketbalom ste skončili kvôli problémom s kolenami. Bolo to až také vážne?
Bolo to vážne. Trápili ma obidve kolená, prvú operáciu som absolvoval v 14 rokoch. Problémom bola moja rýchlosť a agilnosť, a tak štruktúra kolena nevydržala. A betón, na ktorý som po tréningu vždy išiel hrať. Betón je smrť na kolená. S basketbalom som prestal preto, lebo som si povedal: ak nemôžem hrať tak, ako mi niektorí predpovedali, nebudem radšej hrávať vôbec. Nechcel som si pripustiť, že budem hrať iba na 50% svojich možností.

Nezávidíte teraz vašim rovesníkom, ktorí ešte brázdia palubovky slovenskej extraligy, kým vy ste získali prívlastok najmladší extraligový tréner?
Teraz nie. Tá fáza je už za mnou. Byť aktívnym športovcom je však podľa mňa najčistejšia práca na svete.

Je zjavné, že svoju prácu máte rád a je vaším koníčkom číslo jeden. Ale predsa, čomu sa venujete, ak máte celkom náhodou voľný čas?
Je to podobné, ako keby sa opýtali človeka, ktorý je závislý na heroíne, čomu sa venuje vo voľnom čase – telom môže byť na káve, ale v podvedomí stále „žije s heroínom“. Takisto je to so mnou a s basketbalom (smiech). Môj voľný čas počas sezóny sa dá matematicky zrátať. Presnejšie sú to 3 – 4 hodiny niekedy v nedeľu. Vtedy na chvíľu „vypnem“ z basketbalu. Sadnem si do auta a idem niekam alebo idem na obed s kamarátmi. Cez týždeň je to omnoho kratší čas, hodinka – dve denne, kedy robím bežné veci ako oddych pri káve, knihe či dobrom filme. Špeciálne hobby nemám a ani ho nepotrebujem…

Fanúšikovia vás poznajú ako tvrdého kouča, ktorý však má k svojim hráčom priateľský vzťah. Myslíte si, že práve to je ideálna kombinácia?
Možno som tvrdý, ale aj spravodlivý. Pre všetkých mojich zverencov platia rovnaké pravidlá, nikto nie je výnimka. Čo sa týka priateľských vzťahov, neviem. Aj hráčom sa snažím vysvetliť, že každá sezóna v jednom basketbalovom kolektíve je vlastne jedna malá škola života, kedy musia urobiť nielen individuálny hráčsky, ale aj ľudský pokrok.  Musíme si uvedomiť, že basketbal nie je tenis, kde výsledok záleží len a len na individuálnom výkone. Vzájomný rešpekt, profesionálny prístup a motivácia musia byť základom každého basketbalového kolektívu.

Akí sú po mentálnej stránke naši basketbalisti v porovnaní s chorvátskymi?
Po mentálnej stránke zrejme jestvujú niektoré rozdiely, ktoré platia nielen pre basketbal, ale všeobecne v celkovom vnímaní športového súťaženia. Keď už hovoríme o mentálnej stránke, to je oblasť psychológie. V športe je to vnútorná motivácia v človeku, ktorá robí rozdiel. Je rozdiel medzi kolektívnou a individuálnou motiváciou.
Kolektívne – napríklad Chorváti vždy nájdu nejaký historický alebo politicky aktuálny motív, takže bojujú nielen za vlastný, ale aj národný záujem. Niekedy im to dodá silu, inokedy to môže narušiť stabilitu.
Individuálne ego a kontrola ega je rozdielna vo väčšine prípadov. Keď Chorvát alebo ex-Juhoslovan prehrá, nie je narušená iba jeho športová „kapacita“, ale hlavne jeho ego. Emotívnejšie vnímame prehry a výhry – ale podotýkam, nie je to 100%tné pravidlo.

Rudež: Keď Chorvát prehrá, nie je narušená iba jeho športová „kapacita“, ale hlavne jeho ego; foto: pdbasket.com

Čím to, že počtom obyvateľom sme dve porovnateľné krajiny, zato kvalitou basketbalu zaostávame?
Teraz hovorím len fakty. V Chorvátsku je viac basketbalistov a predovšetkým mladých vo veku 12 – 16 rokov, ktorí chcú trénovať. A nemusíme ich naháňať na tréning, majú v sebe väčšiu agresívnosť a túžbu. Preto je silnejšia konkurencia. Takže je jednoduchšie urobiť selekciu v klube a s takýmito mladými hráčmi je potom jednoduchšie pracovať. Chorvátski hráči hrávajú v najsilnejších ligách sveta a naši tréneri sú roztrúsení po celej Európe. Mladí hráči majú vzory a silno veria tomu, že jedného dňa sa stanú „veľkými“ basketbalistami, čo je aj reálne, keďže chorvátsku ligu naďalej sledujú skauti z NBA a z basketbalovo vyspelých európskych krajín. Ja som tu rok a pol a zatiaľ som v hľadisku nevidel žiadneho skauta. Basketbal sa dostane na obrazovku možno raz
do týždňa a 90 percent mladých ani netuší, ako hrá Rančík, vedia len, že je to dobrý basketbalista.
Televízia je najsilnejšie mienkotvorné médium so silným vplyvom na verejnosť – a to platí aj pre šport. Mladí Slováci nechodia von na miestne ihrisko a neskúšajú urobiť to, čo robia najlepší v Európe. Veď ľahšie je stať sa 50 cent-om. Opakujem, nemajú basketbalové vzory z televízie.
A pokiaľ kadet nemá vizuálnu predstavu, ako sa robí základný basketbalový pohyb a pritom má ešte trénera, ktorý nie je dobrý „demonštrátor“ tohto pohybu, pýtam sa, ako sa to má naučiť? Nemôže sa spoliehať, že Boh sa ráno zobudí a „vysype“ všetok talent na územie bývalej Juhoslávie.
Náš basketbal je dnes skvelý preto, lebo si ho taký urobila generácia trénerov – fanatikov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Pre nich bol basketbal viac ako hra – bol vedou, vášňou, ich životom. A práve oni začali so základnou metodickou prácou s mladými basketbalistami. Vedelo sa presne, čo sa má robiť na tréningu mladých, no a všetci sa toho logicky pridržiavali. Okamžite prišli medaily z majstrovstiev sveta či Európy, medaily z olympijských hier – a basketbalisti sa razom stali hviezdami.
Dnes sú hlavnými hviezdami politici a drahé estrádne baby s lacnými silikónmi. Hrôza! Musím vám tiež povedať, že ostatných 10 rokov sa chorvátsky basketbal veľmi trápi a hráči hrávajú Euroligu alebo NBA vďaka talentu, nie preto, že sú „produktom“ systému.
Bývalú juhoslovanskú basketbalovú školu najviac využili Španieli, ktorí od deväťdesiatych rokov stále volali trénerov na semináre, veľa ich pracovalo v tamojších kluboch. A k tomu si pridali niektoré vlastné metódy, navyše investovali nemálo peňazí do basketbalu – a dnes sú na špici Európy!

Neraz ste sa vyjadrili, že rád dávate príležitosť mladým hráčom a za ich výkon na palubovke nesiete plnú zodpovednosť. Je to základ vašej trénerskej filozofie?
Áno, dávam im príležitosť, ale bol by som pokrytec, keby som povedal, že stačí fakt len to, že je hráč mladý. Keď vidím, že mladý hráč má v sebe nejakú motorickú kapacitu a že má predpoklad dostať sa na vyššiu úroveň, som pripravený s ním pracovať a trpieť i chyby v zápase, pretože tréning sám o sebe nestačí. Hráč môže sedieť dokonca aj na lavičke Panathinaikosu, ale keď nemá zápasovú prax, stagnuje, hráčske inštinkty mu „zomierajú“ a sebavedomie tiež. Szalay je typický príklad basketbalistu, ktorý štyri roky sedel na lavičke a vôbec nehral. Má v sebe potenciál a na 60 percent v hlave vie, čo by mal v danom momente spraviť, ale hráčsky inštinkt jednoducho nereaguje. Jednoducho chýbajú zápasy a úloha protagonistu.
Toto však nie je základ mojej filozofie, iba jeden z veľkých pracovných motívov. Je to skvelý pocit, ak zistíš, že hráč, s ktorým si poctivo pracoval počas sezóny alebo cez leto, to potom pretaví v zápase a hrá lepšie.

Ivan Rudež sa netají tým, že ak vidí poteniciál, nemá problém postaviť na ihrisko mladého hráča, za ktorého preberá plnú zodpovednosť

Nájdu sa aj takí, ktorí vás kritizujú – vari často striedate a niekedy počas zápasu príliš experimentujete. Ako to vnímate vy?
Keby sa tréner primárne začal zaujímať o to, čo sa povráva na internetových fórach alebo po krčmách, stratí perspektívu vo svojej robote a ciele, ktoré pre seba a svoj tím stanovil.
K téme striedania – každý z hráčov, ktorý je striedaný, dal svoj podpis na zmluvu, čo znamená zodpovednosť, že je v danom momente pripravený reagovať a urobiť, čo sa od neho očakáva…

Pamätáme si na vaše vyjadrenie, že najlepším hráčom slovenskej extraligy je Ľuboš Štorcel a najdominantnejším pivotom ligy zas Gabriel Szalay. Myslíte si to stále?
Dobre si pamätáte. Povedal som vtedy, že Štorcel je momentálne najlepším hráčom v lige. Bol v maximálnej forme a nemal prasknutý meniskus ako je tomu teraz. Áno, je to hráč, ktorý v našom hernom systéme znamená veľa, pretože je schopný brániť posty 2, 3, 4, 5 v našej extralige. Tiež môže byť užitočný v hre pick n roll a môže brániť i rozohrávača.
Povedal som tiež, že Szalay sa neustále ukazuje ako hráč, ktorý môže byť dominantným pivotom v lige. To sa nestane za noc. Keby bol najdominantnejší už teraz, mal by priemer trebárs 23 bodov a 10 doskokov na zápas. Potrebuje ešte okúsiť veľa zápasov a iba na ňom záleží, ako rýchlo prekoná svoje mentálne bloky. Ale ja mu verím a myslím si, že môže byť najdominantnejším pivotom v lige.

Otázka na telo, poprosím priamu odpoveď – je v silách HBK Prievidza získať v aktuálnej sezóne 2008/2009 medailový kov?
Stručná a priama odpoveď: ja verím.

TRÉNERSKÁ VIZITKA
Meno
: Ivan Rudež
Národnosť: chorvátska
Dátum narodenia: 22. decembra 1979 v Záhrebe
Súrodenci: brat Damjan

Post: rozohrávač
Hráčska kariéra: BC Maksimir, BC Zrinjevac.
Trénerská kariéra: HBK Prievidza (2007 – súčasnosť), BC Zrinjevac (2004 – 2007)
Mimo sezóny: posezónne individuálne programy s účasťou medzinárodných hráčov (2003-2008)
NBA reebok camp v Trevise ako hosťujúci tréner (2004-2008)
Majstrovstvá Európy U20 v Gorizii (Taliansko), scouting report za NBA – Blake inc. (2007)

Vzdelanie: vysokoškolské, trénerská akadémia na Kinezioloskej univerzite v Záhrebe.
Jazyky: anglický, taliansky, slovenský 
 
DOTAZNÍK
Aká by bola vaša vysnívaná základná päťka slovenskej extraligy?
Takéto otázky sú ideálne najmä pre fanúšikov… Bolo by dobré sa opýtať nás, všetkých trénerov, ktorí z extraligových hráčov môžu byť užitoční aj v silnejšej lige. A aké motorické a technicko-taktické schopnosti by mali mať, aby sa dostali na vyššiu úroveň. To sú dôležité veci pre budúcnosť slovenského basketbalu.
Ale späť k reálnej otázke – v momentálnej forme a na základe jednotlivých postov by som si vybral túto päťku: Lawrence, Williams, Avalić, Polakovič a Hill.

Vo vysnívanej Rudežovej základnej päťke extraligových hráčov sa objavilo iba jedno meno slovenského basketbalistu - Vincent Polakovič; foto: emagnet.sk

Ktorého basketbalového trénera si vážite a prečo?
Na 1. mieste je Duško Vujošević (Partizan Belehrad). Dokáže s domácimi a mladými hráčmi hrať vyrovnané partie s najsilnejšími európskymi tímami, ktoré majú 15 krát väčšie rozpočty. Toho trénera osobne dobre poznám a veľa som sa od neho naučil.
Ďalej spomeniem trénerov ako Repeša, Obradovića, rešpektujem minuloročnú prácu Perasovića v Estudiantese, ktorý dokázal s priemerným tímom a v ťažkých technických podmienkach zachrániť klub v ACB lige.

Aký bol váš doteraz najkrajší zážitok spojený s basketbalom?
Bolo ich veľa. Čo sa trénerskej kariéry týka, je to určite práca v basketbalovom klube Prievidza, kde sme akoby znovu prebudili basketbalového ducha… Nesmiem zabudnúť na bratove euroligové zápasy a olympijské hry, kde hral za reprezentáciu… na tvrdé zápasy na betóne v Záhrebe ešte z detských čias… niektoré trojhodinové individuálne „drily“ počas mojej hráčskej kariéry.

Čo sa vám najviac páči na Slovensku?
Tatry, pivo a baby – to je odpoveď pre turistov z Japonska, ktorí sem prídu na víkend. Ja som tu však rok a pol. Napríklad sa mi páči, ako sa krajina transformuje v moderný kapitalistický systém a ako preniká do psychiky ľudí. Taktiež mi veľmi chutí slovenské jedlo – napríklad sviečková na smotane s knedľou.
A v čom je Slovensko iné v porovnaní s vašou domovinou?
Ťažko porovnávať. Každá krajina má niečo svoje, niečo špecifické.

Zaujímate sa o politiku? Koho tipujete za budúceho slovenského prezidenta?
Politiku nesledujem. Akurát viem, že kandidovali aj dve ženy (v skutočnosti kandidovali tri, pozn. red.) a že sa na mňa z bilboardov usmieva Gašparovič, keď sa nervózny vraciam po tréningu domov… Verím, že budúcim prezidentom nebude niekto, kto je extrémista…

Sdílejte tento článek
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace